História
Názov obce je pravdepodobne odvodený od mena turkického kmeňa Kabarov, ktorý mal v maďarskom vojsku za úlohu stráženie hraničných zásekov, z ktorých jeden je doložený aj v mene susedného zaniknutého sídla Kowarzeg. Niektoré pramene uvádzajú aj možnosť, že názov je slovenského pôvodu a je odvodené od slova kovár (kováč). Na území dnešnej obce Koláre bolo osídlenie v neolite – bolo tu sídlisko lengyelskej kultúry, aj slovanské sídlisko z doby veľkomoravskej. Po prvýkrát sa nepriamo spomína už v r. 1247, kedy opísaný chotár sídla Ďarmoty siahal až na hranice majetkov komesov Poznana a Nicolaa. Títo sa spomínajú v r. 1257 ako synovia Nicolaa de Kuar a vlastníci časti Príbeliec, ktoré tu darovali svojmu príbuznému. Rod de Kuar bol jednou vetvou Hunt-Poznanovcov, starého rodu slovenského pôvodu, ktorý získal obrovské majetky na území pôvodného Nitrianskeho kniežatstva ešte za Štefana I. Dá sa predpokladať, že k nim patrili aj Koláre a Čalomija, ktoré boli dlhodobým sídlom a nedeliteľnou dŕžavou tejto vetvy, z ktorej neskôr vzišli šľachtické rody Kolárskych a Čalomijských. Nicolaus sa v r. 1292-96 spomína pri spore o hranice majetku Kowarzeg, ktorý sa v susedstve Kolár uvádza pri metácii z r. 1298. V r. 1299 si všetky majetky Nicolaa rozdelili jeho štyria synovia a jedna dcéra s manželom. Títo synovia si v r. 1302 majetky prerozdelili, a v r. 13037 sa museli podeliť ešte aj s dedičmi svojho strýka Poznana. Už v tejto dobe na Ipli pri Kolároch stál mlyn, ktorý je vôbec najstarším doloženým v regióne, a ktorý v r. 1306 získali Nicolaovi potomkovia. Poznanova dcéra Kethe sa vydala do rodu šľachty z Plášťoviec (okr. LV), a ako veno získala časť Selian, ktorá sa v jej vlastníctve spomína v r. 1309 a 1326. V r. 1328 sa Nicolaov syn Ladislaus uvádza ako sused pri spore o zaniknutú dedinu Inanch; v tomže roku spolu s bratom vymenili svoj podiel v Príbelciach za majetky v zaniknutom sídle Zanthleurench v maď. časti Novohradu. V r. 1332 sa obaja bratia spomínajú vo funkcii slúžnych Hontianskeho komitátu. Potomkovia Poznana a Nicolaa sa v týchto dobách ešte striedavo spomínajú s oboma prídomkami (Kolársky i Čalomijský), čo svedčí o blízkej prepojenosti oboch sídiel. Až zhruba od polovice 14. storočia sa ako šľachta z Kolár formuje vetva, vychádzajúca od Poznana. Na vtedajšie pomery šlo rozhodne o súdržnú rodinu, pretože spory v rámci blízkeho príbuzenstva sa prakticky neuvádzajú. Aj to je jeden z dôvodov, prečo sa samotné sídlo Koláre v listinách spomína len zriedka – dedilo sa v priamej línii po meči, a vždy ako celok, takže nedochádzalo k drobeniu tunajších majetkov. Spory Kolárskych sa vždy týkali len majetkov viac či menej vzdialených, ktorých táto rodina mala pomerne veľa – okrem najstarších donácii na Koláre, Čalomiju, Seľany, Opatovce a dve zaniknuté dediny Zanthleurench a Felzerfalu rod postupne získaval a predával aj majetky v Plášťovciach, Semerovciach, Sazdiciach, Krškanoch (všetky okr. LV), v našom regióne v Trebušovciach a Kiarove, v Mohore v Novohrade, ale aj vo vzdialených stoliciach Zvolenskej, Peštianskej, Hevešskej, Békešskej a Biharskej. Predstavitelia rodu Kolárskych sa v listinách zo 14. storočia objavujú veľmi často v rôznych nižších funkciách. Najvýznamnejším predstaviteľom rodu a pravdepodobne najdôležitejšou osobnosťou neskorého stredoveku, ktorá pochádzala z tohto regiónu, bol Paulus, syn Matthiasa a Poznanov pravnuk. Kedy sa narodil, nevieme – v listinách sa po prvýkrát spomína v r. 1374 pri spore o Seľany, takže v tej dobe už musel byť dospelý. Už v tejto listine spomína s prezývkou litteratus, čiže vzdelanec, ktorá dávala zväčša šľachticom s univerzitným vzdelaním. Je zrejmé, že Paulus mal vzdelanie právnické, a podľa toho sa odvíjala aj jeho kariéra – najskôr zastupoval vlastnú rodinu, v r. 1388-91 bol právnym zástupcom zemanov z rodu de Chytar (Csitár v maď. Novohrade), ale už v r. 1392 sa spomína ako hlavný notár (prothonotarius) dvorského sudcu Emerica Bebeka. Dá sa predpokladať, že Paulus mal dobré väzby práve s rodom Bebekovcov, pretože aj jeho ďalší postup sa spája s nimi. V r. 1400 sa po prvýkrát spomína vo funkcií hlavného notára vtedajšieho palatína Detrica Bebeka, a toto miesto zastával aj počas úradovania najdlhšie pôsobiaceho uhorského palatína, Nicolausa de Gara (1402-1433), až do svojej smrti okolo r. 1430. Ako hlavný notár palatína bol prakticky najvyšším výkonným súdnym úradníkom v Uhorsku, a mal na starosti celý chod palatínskej kancelárie. Niekoľko listín palatínskej proveniencie bolo dokonca vydaných priamo v Kolároch, čo svedčí o tom, že palatín bol častým hosťom v kúrii rodu Kolárskych. Ako sme už spomenuli, správy o Kolároch ako sídle sú sporé. V r. 1400 sa spomína pri spore o hranice Ďarmôt, avšak ide len o citáciu starej listiny z r. 1247. Zaujímavejšou je listina z r. 1410, ktorá opäť spomína mlyn v Kolároch, podľa správy až štvorkolesový, ktorého prevádzka bola ale obmedzovaná postavením nového mlyna v osade Riba na opačnej strane Ipľa, čo sa stalo predmetom sporu. Takisto zaujímavým je dokument z r. 1411, podľa ktorého bola na nejakých kolárskych poddaných, uväznených vo Vacove, uvalená kaucia 120 forintov, ktorú mal zaplatiť ich zemepán, inak by mu mohol byť zabratý majetok v Kolároch v tejto hodnote. V r. 1413 sa sídlo spomína pri spore o susedný Kowarzeg. Pre históriu obce je dôležitý záznam z r. 1425, podľa ktorého daroval vyššie spomenutý Paulus veľkú časť svojho majetku na založenie kaplnky či kostola sv. Mikuláša v Kolároch, ktorý mal byť fíliou staršieho čalomijského kostola, pod ktorý azda dovtedy patrili obe sídla.
Po Paulovej smrti prebrali správu majetkov jeho synovia Ladislaus a Johannes, z ktorých prvý síce mal minimálne jedného syna, ten však okolo r. 1470 asi umrel. Tým by rod Kolárskych vymrel po meči, avšak Ladislauova dcéra Anna si za manžela vzala Simona z Mohory, ktorý bol do rodiny formálne adoptovaný a prebral aj rodový prídomok. Tento pár mal dvoch synov, Paula a Ladislaua, z ktorých predovšetkým ten prvý opäť pozdvihol rodovú slávu, aj keď na pozície svojho slávnejšieho predka-menovca nedosiahol. Vrcholom jeho kariéry bola pozícia hontianskeho vicekomesa (vicišpána), ktorú však zastával po viac ako 10 rokov (1511-1525). Pokiaľ ide o samotné sídlo, v r. 1508 sa spomínajú mená dvoch poddaných – Michael Brohon a Benedictus Ebecky, a v r. 1526 mená ďalších troch – Petrus Bochan, Paulus Ebeczky a Gregorius Kolchar. Táto listina uvádza aj nespornú existenciu tunajšieho kostola. Málo písomných dokladov máme z obdobia tureckej okupácie. Z r. 1541 sa zachovalo potvrdenie donácie na majetky rodu, ktorými boli: Koláre, Opatovce, Bátorová, Seľany, Trebušovce, Sazdice, Horné Semerovce a Malé Krškany v Hontianskej, Bew a Kenderes v Hevešskej, a Echeg v Békešskej stolici. Portálny súpis z r. 1549 uvádza len toľko, že majiteľmi obce boli zemania. Podľa Ivána Nagya mali Paulus a Ladislaus dokopy 5 synov, avšak môžeme sa domnievať, že títo padli v protitureckých bojoch, pretože ako posledných žijúcich potomkov uvádza len dcéry. Rod tak niekedy v druhej polovici 16. storočia vyhynul po meči a dôležitosť dediny výrazne upadla. Majetky sa tak vrátili do rúk panovníka, ktorý ich pravdepodobne prideľoval svojim verným – jediný zachovaný donačný záznam však máme až z r. 1660, kedy časť z nich, vrátane Kolár, prešla od istého Andreasa Barsona do rúk Georgia Illeshazyho, trenčianskeho a liptovského župana. Korabinského lexikón uvádza existenciu viníc pri Ipli, Fenyes spomína majetky rodov Géczy, Kubinyi, Ebeczky a Dubraviczky, Borovszky ešte pridáva rody Bory, Horváth, Murányi a Prónay. Do roku 1905 tu mal majetky Leo Festetics. Obyvatelia sa zaoberali sa poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Po vzniku 1. ČSR sa z usadlostí na maďarskej strane Ipľa sformovala nová osada Újkóvár, neskôr pričlenená k Balassagyarmatu. Počas II. svetovej vojny stratila obec svoj drevený most cez Ipeľ, postavený začiatkom 19. storočia, a tým aj významnú polohu v živote hontianskej župy.